Slnko za oknom
Tento spôsob leta zdá sa mi byť trochu zvláštnym. To nie je môj kopyrajt, to som parafrázoval jedného známeho českého herca z ešte známejšieho českého filmu podľa románu mne neznámeho autora. No čo už, som barbar, aspoň teda kultúrny barbar. A možno mi len udiera na mozog toto leto. Ak nie je práve búrka, slnko páli ako pec, teploty pod tridsať stupňov sú len ráno a potom večer, po zotmení.
Ťažko v takých podmienkach pracovať, keď v kancelári ani v byte nie je klimatizácia a chládok niet kde nájsť, žalúzie naplno aj tak nestačia chrániť miestnosť pred horúčavou. Vetrať sa nedá a ventilátor sa len trápi s nami aj s ťažkým vzduchom. Pracovný výkon klesá až na dno podlahy rozpálenej kancelárie.
A nám neostáva, len stáť pri okne a pozerať sa. Pozerať, kedy už konečne zapadne slnko aspoň za tie budovy, ak už nie za kopec alebo horizont. Kedy už konečne klesne teplota aspoň tak, aby sa vetraním nedostával do bytu vzduch teplejší, ako je ten vo vnútri, hoci už vydýchaný.
V meste je tento problém oveľa vypuklejší. Slnko sa odráža od okien a fasád budov, na ulici sála teplo z betónu stien a asfaltu chodníkov. Kto môže, ujde na vidiek, kde medzi stromami a zeleňou je aj leto znesiteľnejšie.
